Ako denníky lahodia duši

Autor: Alexandra Urbancová | 9.9.2014 o 7:00 | Karma článku: 3,89 | Prečítané:  762x

Už ste aspoň raz v živote vzali do ruky pero či ceruzku a začali na papier pokladať len sebe vlastné myšlienky? 

Písať si denník je zázračná vec. Kto nevyskúšal, nepozná. Ja som začala s touto činnosťou asi ako 12ročná. Písala som raz o udalostiach dňa, raz o predstavách života v budúcnosti, inokedy som si vytvorila „mapu“ ľudí v mojom živote a ku každému som sa aspoň v krátkosti vyjadrila. Ani neviem, s akým zámerom som vlastne začala písať, no dnes som sama sebe spätne vďačná, už nikdy by som sa inak nevedela tak verne vrátiť do svojich detských čias.

Myslím, že aj niekoľko mojich kamarátok si v tomto veku robilo obdobné zápisky taktiež. Napokon, je to jedno z najlepších zrkadiel našej duše, najmä, ak rátame s tým, že sú dobre skryté a prístupné len našim očiam.

So stúpajúcim vekom naberali témy na istej vážnosti. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez klasických zasnených litániách o láskach, v mojom prípade aj o strese kvôli superegom vynucovaným jednotkám z písomiek a jazykoviek, výhre na súťaži v modernom tanci, ktorému sa už dnes nevenujem... Úplne som zabudla, akú mali pre mňa, z dnešného pohľadu drobnosti, vtedy obrovskú dôležitosť! Opäť ďakujem samej sebe, možno návraty do vlastnej mladosti pomôžu lepšie porozumieť mladosti vlastných detí. Predsa len, aj ony sú, či budú, našimi zrkadlami.

Ako u mňa nastúpilo najvýraznejšie obdobie perfekcionizmu zakončené na psychiatrii poruchou príjmu potravy, obsah sa výrazne zmenil. V období pred nemocnicou nádherne badať pohltenie sebou a zároveň hodnotením mojej osoby vonkajším svetom, pachtením sa za dokonalosťou, ktorej „poučku“ som prevzala z klasických predstáv okolia, v období nemocnice už trochu inak. Tam sa písanie stalo „povinnosťou“, terapeutickou metódou. Niekedy neviem, či seba samú ma nenadchýnala viac moja forma ako obsah, na druhej strane, milovala som chvíle venované len mne, mojim pocitom a zážitkom.

Nech je denník akéhokoľvek druhu, popisujúci spomienky na detstvo, momentálne zážitky, či abstraktnejší, popisujúci vnímanie a pocity ťažko charakterizovateľné, alebo aj filozofickým „hĺbaním“ nad významom vecí a dobou... Je to proces, ktorý si človek zamiluje. Zamiluje si pocit kreativity a vlastného ja, ktorý pri ňom zažíva, zamiluje si pocit akejsi úľavy, keď zo seba dostane veci, ktoré inou formou nejdú, zamiluje si čítanie riadkov po dlhej dobe, keď uvidí zmenu, spomenie si na chvíle, na ktoré už dávno zabudol a nechcel by a ak neskrývajú vážne chránené tajomstvá, môže sa o takto cenné posolstvo podeliť neskôr aj s inými.

Denník je, budem sa opakovať, takým malým oknom do našej duše. Okúsili ste aj vy čaro zápiskov len sebe vlastných, ku ktorým sa po mesiacoch či rokoch vrátite a slová kladené na listoch vás vracajú do vášho tela, hlavy mladšieho veku? Pokiaľ nie, vrelo odporúčam. Benefity vzídu ako pre vás, tak možno i pre vaše deti či vnúčatá. Ani neviete, ako rada by som si ja priblížila zmýšľanie, cítenie a zážitky mojich rodičov. Starých rodičov. Teraz, alebo spred 20 či viac rokov. Preto ak disponujete akýmikoľvek spomienkovými materiálmi, ktoré vaše deti už dlho nevideli, zdieľajte ich s nimi, tu a teraz. Môže nám to mnoho dať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?